Franky Turbo

Žiadne pózy, žiadny lak, žiadne efekty. Franky Turbo hádže atrament ako iní riffy: surovo, priamo, inštinktívne. Chronika obyčajného asfaltu škrípe ako stará basová linka v preťaženom zosilňovači, stále na hrane. Je v tom hrdza, prebdené noci a chodníky, čo sa lepia pod podrážkami. V tomto rozhovore hovorí tak, ako kreslí: mačetou, bez prikrášľovania, bez cúvania. Ide o ulicu, o ticho, o hnev a o to, čo stojí zostať stáť.

⚫⚫⚫

Mohol si robiť akvarely, ale vybral si si fixky. Máš problém s neostrosťou?
Akvarel je pre tých, čo chcú, aby to plávalo, kĺzalo sa, ticho zmizlo.
Fixkou ideš priamo: položíš a je to tam. Žiadne CTRL+Z, žiadny plán B.
To, že niet návratu, že tam nie je sieť, to mám rád. To hľadám.

Máš rád riziko?
Áno. Tam to žije. Keď sa dá vrátiť späť, je to príliš pohodlné.

Odkiaľ máš tú prezývku – Turbo?
Kámo, to je staré. Už si presne nepamätám. Kedysi som ladil výfuk a šaškoval s motorom na babete… vrieskalo to viac než jazdilo.
Niektorí si myslia, že je to kvôli mojim fixkám. Tie talianske fluo, vieš…

Giotto Turbo Max?
Presne tie! Používam ich odmala. Lacné, nezničiteľné. Vždy som mal jeden vo vrecku. Aj keď nič iné.

Tvoje kresby nie sú ilustrácie. Čo teda hádžeš na papier?
Nie sú to štúdie ani koncepty. Skôr nehody. Alarmy. Výkriky bez gramatiky.
Vypúšťam to. Vyvrhnem. A možno trochu obviňujem. Ale bez sloganu. Len cez nervy.

Je to pre teba politické?
Nie v tom klasickom zmysle. Ale realita sa tam vždy nejako pretlačí.
To, čo robím, vychádza z miesta, kde to drhne.

Chronique du Bitume Ordinaire

Franky Turbo kreslí tak, ako hovorí: krátko, surovo, na hrane výbuchu.
V Kronike obyčajného asfaltu je každý ťah výkrikom z chodníka – bez syntaxe, bez výhovoriek.

„Chronika obyčajného asfaltu“… čo je to za názov?
Nikdy som sa nezobudil s tým, že „spravím sériu o modernom svete“.
Len som začal škrabať to, čo mám pred sebou.

Colombelles. Rovné ulice, nízke nebo, krčmy, tieň SMN aj po jej zatvorení.
Chodníky, výkriky, zvyšky. Chronika obyčajného asfaltu je to, čo vyjde, keď už nemáš čo povedať, ale mlčať sa nedá.

Na čom si vyrastal?
Ulica mi nastavila zrak. Babetky, opadaná omietka, pult, čo smrdí po octe…
U nás na stene nevisel Kandinsky. Bola tam vlhkosť. A možno plagát Motörheadu, aby to vyzeralo umelecky.

Tvoji učitelia?
Miestni borci. Bébert – večne zachmúrený predavač. Vladimír – bývalý boxer, čo rozpráva o zápasoch ako iní o Písme.
Učili ťa umenie bez ceruzky, medzi dvomi cigami a tiketom na bingo.

Tvoje kresby sú temné, ale sú tam záblesky. Čo je pre teba krása?
Keď ťa to chytí pod krkom a nevieš sa odtrhnúť. Ako jazva, čo zachytí svetlo len tak-tak.
Nekreslím pekne. Hľadám pravdu. Aj keď bolí.

Hľadáš krásu, alebo ju nechávaš prísť?
Nenútim ju. Keď príde, mala tam byť. Keď nie, ide sa ďalej.

Chronique du Bitume Ordinaire

Násilie – nosíš ho v sebe, alebo sa ho snažíš zbaviť?
Nosím ho. Má kľúče. Býva v kúte hlavy, s cigou v hube, a komentuje všetko.
Tak jej dám papier. Dám jej tvár, ktorú môže rozbiť.
Kým kreslí, mám pokoj.

To je náš deal: pustím ju von a ona mi nevyhorí vnútro.
Ale ilúzie si nerobím. Neodchádza. Len ticho kempuje.
A myslím, že bez nej by som už nemal čo povedať.

Bez kreslenia – čo by z teba bolo?
Asi niekto „uprataný“. Chlap, čo vstáva na pípačku, ďakuje automatu, cez víkend ide do IKEA, aby zaplnil prázdno.
Na nohách mokasíny, v ruke poistka, v očiach už zem.

Radšej skapem postojačky, s rukami špinavými a hlavou plnou chaosu, než čakať na dôchodok ako na pohreb.
Kreslenie nie je hobby. Je to záchranná čiara. Spôsob, ako zakričať, že ešte žijem, aj bez followerov na ďakovanie.

Vždy robíš sám. Ten rámec, čo zadal projekt 30.5, ti neprekážal?
Štvorec, jasné. Úzky. Ale v ňom sa dá tresnúť, dostať ranu späť a počuť, ako kreslia ostatní.
Je tam rešpekt, pot, žiadne reči, žiadne pózy.

Vyhýbam sa škatuľkám, to hej. Ale toto nie je nálepka. Je to aréna.
Každý si donesie svoj hnev, štýl, zvuk.
Nie som spoločenský, nie. Ale nie som ani autista s fixkou.
Keď to zarezonuje správne, som pri tom.

A pre toho, kto si pozrie tvoj výkres – čo mu chceš povedať?
Neber to vážne, kámo. Nie je to dekor. Len kusy života, šľahnuté bez filtra, bez marketingu.
Nekreslím pre galériu vedľa Mony Lisy.

Ale ak ťa to trafí, ak ťa to donúti cúvnuť alebo zastaviť, to je dosť.

Chronique du Bitume Ordinaire